Zdroje

Autor: Stanislava Sojáková | 7.4.2013 o 20:02 | (upravené 7.4.2013 o 22:52) Karma článku: 4,45 | Prečítané:  346x

Pred mesiacom som rozbehla malý experiment. Zadanie znelo: po dobu tridsiatich dní ísť spať s pocitom dobre odžitého dňa. (Inšpirovala som sa TED prezentáciou http://www.ted.com/talks/matt_cutts_try_something_new_for_30_days.html ). Po dvoch týždňoch striedavo úspešného snaženia sa napĺňať nejaké ciele, ktoré mi údajne mali priniesť radosť, som zmenila prístup: začala som si zaznamenávať, čo mi radosť skutočne urobilo. Zapísala som si tridsaťšesť situácií, ktoré boli svetlými bodmi dní. Dnes som urobila malú analýzu dôvodov a okolností, kvôli ktorým tie momenty svietia. Uvedomila som si pritom niekoľko vecí, s ktorými sa chcem podeliť.

Svieti ľudská spoločnosť. Dotyk, smiech, spoločne strávený čas. Práca na spoločnom cieli. Otvorená komunikácia. Dôvera. Rodina a udržiavanie cenných vzťahov na diaľku. Cítenie sa užitočnou, podelenie sa o radosť, starosť. Čo ma prekvapilo je, že to boli až dve tretiny zo všetkých svetlých momentov. Zaráža ma to. Nemyslela som si, že na mňa bude mať až taký vplyv, ako vychádzam s druhými. Hlavne s tými v bezprostrednej blízkosti. No, a navyše, keď „prekvapenie“ otočím, je tu skutočnosť, že to, čo robím, naozaj má vplyv na ostatných. Často si ani neuvedomujem, že mám šancu zlepšiť druhým deň, a že im ho na druhej strane i môžem „kvalitne“ pokaziť. Svietia chvíle v prírode. Pozeranie sa na západ slnka na svahu husto posiatom psími „oné“ (aj to je príroda :). Obdivovanie jarného puku ešte tuho zovretého do seba. Pozorovanie vločiek v apríli zo zošerenej oblohy. Čo ma prekvapuje je, že napriek tomu, že som si tých chvíľ v prírode dožičila minimum, svietia veľmi jasne. Až tak, že verím, že vydržia veľmi, veľmi dlho. Lebo sú to tie momenty, keď sa cítim maličká a spriaznená s tým, čo rastie, padá, zapadá a znova vyrastá. Vtedy mám pocit, že tu mam také malé miesto. A to je pocit, ktorý sa ráta. A pritom to vykotúľanie sa do lesa je (aspoň v mojom prípade) v podstate nenáročný proces. Asi najťažší je ten prvý krok. Ale tie chvíle mimo betónu a asfaltu stoja za to, to viem. Svieti starostlivosť o seba. Keď sa nenahnevám na seba za chyby, ktoré urobím; keď sa odvážim postaviť sa za vlastné potreby; keď si dožičím čas na niečo pekné; keď niečo zvládnem dôstojne; keď prijmem pomoc; keď sa pochválim sama pred sebou... tak to spraví veľa radosti. Toľko, ako bytie s druhými. Ono je to v podstate celkom vtipné: „miluj seba samého ako blížneho svojho“ (Mk 12,29-31). A pritom na svoje potreby tak často zabúdam, že potom sa objavia, vytrysknú oveľa nástojčivejšie a v „nevhodnom“ čaše, mieste a spôsobe. Nuž, to je asi to „netlačiť na pílu“ a robiť iba do hranice bolesti ako v jóge. Aby som nepraskla. Svietia prchavé neplánované momenty, keď som bola plne prítomná tam, kde som bola. Pozeranie von oknom autobusu, prijemne zohriateho, na učľapkanú Bratislavu. Už spomenutý náhodou zastihnutý západ slnka. Chlapček v náručí, naťahujúci sa po môj klobúk. Spoločné spontánne lúpanie arašidov a vlašských orechov so spolubývajúcou. Okamihov je málo, ale vybavujú sa mi v pamäti veľmi jasne. Neuveriteľné je, ako máličko je toho neplánovaného. Stará otázka o plánovaní šťastia: dá sa šťastie naplánovať? Neverím, že dá, ale vyzerá to tak, že sa naň dá pripraviť. Nastaviť roztvorené dlane, keď sa čas leje. (Ako naplánované šťastné momenty medzi otcom a dcérou v http://www.ted.com/talks/steven_addis_a_father_daughter_bond_one_photo_at_a_time.html... ). A k tomu neplánovanému nebyť slepá. Svietia momenty v práci a v čelení prekážkam. Keď prídem načas a dobre sa pripravím. Keď uvidím za sebou niečo vybudované. Keď sa bez šomrania otočím s omylom zobraným kľúčom z práce, aby som ho vrátila. Keď namiesto utekania prelomím tichú domácnosť (ktorú som spoluvytvárala aj ja). Veľmi ma vie potopiť vlastná rezignácia, a o to viac ma nadnáša pocit že som niečo vykonala, prekonala. Určite to každý pozná, ale pre mňa je to pomerne nové. Väčšinu života som sa pohybovala v zóne pohodlia. Len ten krok „von zo zóny pohodlia“ je „...presne tým miestom, kde začína život“ (Walsch). Možno ma k tomuto experimentu priviedol aj výskum Sonje Lyubomirskej (http://en.wikipedia.org/wiki/Sonja_Lyubomirsky), o ktorom som nedávno čítala. Asi som trocha tomu neverila. Znie to tak americky, že až 40 percent pocitu trvácneho šťastia je ovplyvňovaného človekom samým, kým okolím len 10 percent. Nuž ale, keď si vezmem, že tie najšťastnejšie momenty boli také, že im predchádzala príprava, tak jej asi musím dať za pravdu. Pre mňa to znamená, že zdroje možno ozaj hľadať tam, kde tak starosvetsky „majú byť“: v spoločenstve, v prirode, v sebe. A že sa dá na to spoliehať.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?