Som dcéra svojich rodičov (1)

Autor: Stanislava Sojáková | 13.12.2012 o 14:52 | (upravené 13.12.2012 o 16:33) Karma článku: 5,97 | Prečítané:  827x

Som dcéra svojich rodičov. Štyri slová. Takmer ich nevypoviem.  Zasekne sa mi hrdlo prv, ako vetu dokončím. Napne ma na plač. Vlastne, prečo nie?

Prečo by som nemohla plakať úľavou, zadosťučinením, že som to dnes zvládla, dokázala som sa pozrieť do zeme a vyriecť slová, ktoré mi boli celé dospievanie odporné.

„Mama, mám ťa rada“. Nie, mama tam nebola, aby ma počula. Vlastne som ani nechcela, aby tam bola. Bolo to dôležité pre mňa. Mama s tým nič nemá. Ja som prešla kus cesty k nej. Je to moja cesta. A som na ňu patrične hrdá.

Iróniou je, že som ani nevedela, že tá cesta povedie k mame. Šla som k sebe. A čím viac som chápala seba, tým viac porozumenia som mala pre mamu. Neviem, či by som sa na tú túru dala, vediac, že na nej stretnem mamu. Azda bolo i dobré, že som to nevedela.

Ale od istého momentu bolo dobré povedať to nahlas. Ako rozkúskovaná pravda, po tabletkách dávkované „kráľ je nahý“. Spupnosť dieťaťa, ktoré nechcelo prijať, že je z rodičov--a že je to tak v poriadku. Je to v poriadku! Akýkoľvek sú.

No aj od „Kráľ je nahý“ po „Mama, mám ťa rada“ vedie dlhá cesta. Cesta cez zapieranie, trestanie svedkov či hanbu a utekanie, po zozbieranie odvahy, oblečenie sa a priznanie „áno, pod šatami nemám nič“. Som dcéra svojich rodičov, so všetkým, čo k tomu patrí. V tom priznaní je ohromná sila. Priraďuje človeka k sebe. A tým aj k druhým.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?